Keď mi môj muž zakázal sadnúť si do nášho nového auta len preto, že som bola tehotná, pochopila som, že nerozbíja našu rodinu povera, ale jeho strach

„Neskúšaj ani chytiť tú kľučku, Zuzana!“ vyštekol na mňa Robo od brány tak nahlas, až sa suseda Oľga otočila od kontajnera. Stála som s jednou taškou v ruke, druhou som si podopierala kríže a pozerala naňho, ako zviera v dlani kľúče od tej tmavosivej škodovky, ktorú si pred tromi dňami priniesol domov na splátky.

„Ty to myslíš vážne?“ spýtala som sa potichu. Už len z toho tónu ma štípali oči.

„Myslím. Kým sa dieťa nenarodí, do nového auta tehotná žena nesadne. Nikdy. U nás sa to tak robilo vždy.“

V tej chvíli som sa hanbila viac než nahnevala. Kvôli susede. Kvôli sebe. Kvôli tomu, že som v siedmom mesiaci a môj muž sa ku mne správal, akoby som nosila kliatbu, nie jeho dcéru.

Robo nebol zlý človek. Aspoň som si to dlho myslela. Robil vo firme pri Nitre, vstával pred piatou, ruky mal večne doráňané a vedel byť aj nežný. Keď sme sa vzali, bývali sme v podnájme v dvojizbáku a rátali každé euro. Na auto sme šetrili dlho, lenže napokon nevydržal a zobral ho na splátky. Vraj aby sme, keď sa malá narodí, nemuseli behať autobusmi.

Lenže hneď v deň, keď ho priviezol, prišla aj jeho mama Darina. Obzerala auto, trikrát zaklopala na palubovku a povedala vetu, ktorá nám potom rozbila byt na dva tábory.

„Len mi daj pozor, Robo. Tehotná žena do nového auta nepatrí, kým dieťa nie je na svete. Pri mojej tete to tak bolo a skončilo sa to zle.“

Ja som sa vtedy zasmiala. Normálne, úprimne.

„Pani Darina, veď toto je auto, nie kolíska.“

Nezasmiala sa.

Robo tiež nie.

Najprv som si myslela, že to prejde. Že je to jedna z tých dedinských rečí, ktoré sa vypustia pri káve a zabudnú sa. Ale on to zobral smrteľne vážne. Keď som sa ho o dva dni neskôr spýtala, či ma vezme na poradňu, povedal, že ma odvezie sestra alebo pôjdem taxíkom.

„Taxíkom?“ neverila som.

„Veď ti ho zaplatím.“

„Robo, ja som tvoja žena. Som tehotná. A ty máš auto pred domom.“

„Neprovokuj ma, Zuzka. Nestojí ti to za to.“

Tá veta ma trafila viac než ten zákaz. Nestojí mi to za to? Ako keby moje pohodlie, moje opuchnuté nohy, moje bolesti, moje strachy pred pôrodom boli len nejaký rozmar.

Začali sme sa hádať kvôli hlúpostiam. Kvôli tomu, že auto umýval každý druhý deň, ale keď som ho prosila, nech so mnou ide kúpiť postieľku, bol unavený. Kvôli tomu, že splátka bola vysoká a on mi začal vyčítať aj nákup plienok dopredu.

„Teraz si musíme utiahnuť opasky,“ povedal raz večer, keď som vyložila na stôl bloček z lekárne.

Pozrela som naňho a normálne som onemela.

„Robo, to sú vitamíny a magnézium.“

Pokrčil plecami.

„Veď hovorím, musíme šetriť.“

Na auto nebolo treba šetriť. Na benzín nebolo treba šetriť. Na voňavku do auta už vôbec nie. Ale na mňa áno.

Najhoršie to bolo jednu sobotu. Ráno ma chytili silné bolesti v podbrušku. Nie také bežné, iné. Ostrejšie. Zľakla som sa. Sedela som na kraji postele, spotená, a hovorím mu: „Prosím ťa, zober ma na pohotovosť.“

Robo zbledol, ale nie zo mňa. Pozrel von oknom na auto.

„Zavoláme tvojej sestre.“

„Sestra je v práci!“

„Tak sanitku.“

„Sanitku? Preboha, veď nemocnica je pätnásť minút odtiaľto!“

Začala som plakať. Nie teatrálne. Tak ticho, od zlosti.

On chodil po izbe a šúchal si čelo.

„Zuzka, nepros ma o toto. Keby sa niečo stalo, ja by som si to nikdy neodpustil.“

Vtedy som vybuchla.

„A čo ak sa niečo stane preto, že ma nevezmeš? To si odpustíš?“

Ticho, ktoré prišlo potom, bolo horšie než krik. Nakoniec prišla sestra Lenka. Vzala ma svojou starou fabiou, bez rečí, v teplákoch a s mastnými vlasmi, lebo ju vytiahli z práce. V čakárni mi povedala len jednu vetu.

„Toto už nie je o aute, Zuzi.“

Mala pravdu. Lekár povedal, že našťastie nejde o nič akútne, len preťaženie a stres. Stres. Skoro som sa rozosmiala, keď to vyslovil.

Keď sme prišli domov, Robo stál pri aute s handrou v ruke. Dodnes nezabudnem na ten obraz. Ja s papierom z nemocnice, brucho tvrdé od napätia, a on leští kapotu, akoby tým mohol vyleštiť aj svoju vinu.

„Tak čo?“ spýtal sa.

Lenka sa postavila predo mňa.

„Čo tak sa spýtať, ako je tvojej žene?“

Robo sa urazil. Jasné. On bol vždy ten ukrivdený, keď mal priznať chybu.

V noci som si zbalila dve tašky. Detské veci som nechala v skrini, to bolelo najviac. Keď ma počul na chodbe, vyšiel zo spálne.

„Ty kam ideš?“

„K Lenke.“

„Kvôli takejto hlúposti?“

Pozrela som sa naňho tak dlho, až sklopil oči.

„Nie kvôli hlúposti, Robo. Kvôli tomu, že si si vybral strach a poveru namiesto mňa a vašej dcéry.“

„Ja som vás chránil!“ zasyčal.

„Nie. Ty si nás odstrčil.“

Nezastavil ma. To ma dorazilo úplne. Žiadne chytenie za ruku, žiadne prepáč, žiadne poďme to napraviť. Len stál vo dverách a mlčal. Za ním bolo vidno kľúče zavesené na vešiaku. Tie jeho posvätné kľúče.

Odvtedy bývam u sestry. Robo písal pár dní, potom menej. Jeho mama odkázala cez známu, že som tvrdohlavá a mladé ženy už nemajú úctu k tradíciám. Tradíciám? Ak má byť tradíciou to, že tehotná žena prosí o pomoc a muž radšej verí starej povere než jej bolesti, tak takú tradíciu nechcem.

Najhoršie je, že ja ho ešte občas ľúbim. Ale už mu neverím. A bez dôvery je aj nové auto len kus plechu, v ktorom zostalo príliš veľa chladu.

Povedzte mi, preháňam to ja? Alebo by ste po tomto tiež odišli, aj keby ste vedeli, že sa vám tým rozpadne rodina?