Šaty, ktoré kúpil pre moju kamarátku… ale jeho oči boli stále na mne

„Tebe hovorím, vrecko ti trčí von,“ zašepkala som podráždene a prikývla na mladíka pred sebou, ktorý v striebornej predajni s obuvou rozpačito cmúľal rukou po nohaviciach. Jeho tvár sa na sekundu zaleskla v zrkadle výkladu a venoval mi vďačný pohľad. „Ďakujem, slečna,“ zamumlal, pričom si fixeroval podšívku späť do vrecka. Bolo to len tak-tak pred svadbou mojej najlepšej kamarátky Zuzany – tej, čo mala vždy viac šťastia na obuv ako na chlapov. Smejúci sa v uličke plnej kabeliek sme prezerali výklady a šaty, keď Zuzana nadšene zhíkla: „Mari, pozri sa na toto! Počuješ? To by som si obliekla! Akurát, že kde sú tie prachy?“

Zrazu, z jasna-jasna, spoza nás prehovoril práve ten vreckový mladík, ktorý ešte pred sekundou tak nemotorne postával medzi regálmi. „Ak ten kúsok chcete až tak veľmi, kľudne si ho vezmite… Ja to zaplatím.“ S prekvapením sme na seba svedavo hľadeli. On len mávol: „Nerobte si starosti. Je to na mňa.“ Tak sme volali predavačku a on naozaj ten šat zachytil. A zaplatil. Zuzana sa zazubila: „Moje číslo alebo jej číslo?“ On so sklonenou hlavou: „Akékoľvek bude stačiť.“ Zuzana sa okamžite vymáčkla: „Moja svadba je o týždeň, oficiálne ťa pozývam. Tu je moje číslo.“

Po ceste späť som ju štuchla do rebier: „Fíha, číha na teba, používa šaty ako návnadu.“ Ona mávla rukou: „Tak to má smolu. Ja už nie som na trhu.“ O chvíľu sa zasmeje: „Ale… musíš uznať, že je celkom fešák. Ale títo, čo rozdávajú šaty na počkanie, vždy nevedia, čo je charakter. Veď vieš, on už má frajerku a možno jej nekúpil ani cukrík toto leto.“

Deň pred svadbou mi Zuzana volá: „Mari, ozval sa mi ten tvoj, vieš, žiadal navigáciu, myslím, že fakt príde.“ Ja som odvetila: „No určite kontroluje, či sa fakt vydávaš.“ Prišla svadba, foto session a on naozaj prišiel, podal ruku Zuzane, mne venoval úsmev, ktorý som si ešte dlho premietala v hlave. Počas celej hostiny som mala pocit, že má oči iba na mne. Pre istotu som za ním občas zašla, nech sa necíti stratený medzi neznámymi. „Tak teda, tvoje číslo alebo ho mám vypýtať od Zuzy?“ Žmurkol a ja som sa na sekundu zasmiala. Bolo to zvláštne – záujem, ale žiadny tlak.

O týždeň mi volal. „Ako si užila svadbu?“ Rozprávali sme sa o práci, o knižkách, o všeličom. Potom padla ponuka na kávu. Volala som Zuzane: „Došlo na tvoje podozrenie; nebol to nikdy o tebe, bol to o mne. Idem sa s ním porozprávať.“ „Choď, Mari, len vypočuj, čo chce.“

Na káve v starom Prešporku mi položil otázku, čo ho viedlo k tomu šatku kúpiť. „Vtedy, keď si ma upozornila na vrecko… niečo si mi vyčarila v hlave. Potreboval som dôvod ti niečo povedať a šaty boli príležitosť.“

Keď sme na konci dňa sedeli v parku, povedal, že by som bola jeho osudová. Ale ja… Neviem. Neurobila som si o ňom jasno. Je pohľadný, slušný, možno aj „až príliš“ slušný. Zvláštne hanblivý. Ani mi nepoložil ďalšiu otázku o nás dvoch. Nechala som to plynúť.

Po dvoch mesiacoch písania prišiel nečakane za mnou do kancelárie. Čakal na mňa, kým skončím prácu. Na ďalšíkrát už išlo o návštevu u neho doma. Predstavil ma jeho mame a otcovi.

„Mama, toto je tá Mari, o ktorej stále hovorím.“ Jeho mama vykríkla: „Ty si tá Mari? Tak to už rozumiem, prečo synovi blbnú oči.“

Opýtala som sa Lukáša, čo vlastne chce. „Jedinú vec… byť s tebou. Ak ti mám dať čas, dám ti ho celé veky, len mi nakoniec povedz áno.“ Tie dva mesiace smiechu boli nečakane príjemné, až príliš. „Daj mi čas. Veď si povedal, že vieš čakať, rok, aj viac…“ On, so šibalským úsmevom: „Rok – deň. To je skoro to isté.“ Neodolala som tomu jeho tichému bláznovstvu. Zavolala som Zuzane: „Navrhol mi byť spolu.“ Tá takmer zrušila telefón výbuchom radosti: „Povedz mu áno, Mari. Fakt mu to praje.“

„Ale Zuzana, ak poviem áno, ideme k vám po tie šaty, čo ti kúpil. Nerada by som sa delila o šaty s cudzou láskou.“ Zasmiala sa: „Zbláznila si sa? Jeho peniaze nie sú tvoje!“

Večer som mu zavolala a súhlasila. On, so smiechom: „Tak predsa len Biblia mala pravdu, rok je pre Boha ako deň. Tak rýchlo prešiel.“ A ešte rýchlejšie prešla ďalšia etapa, o ktorej som si nikdy nemyslela, že sa ma dotkne.

Po troch mesiacoch prišla zoznamka rodičov, preslávené „pýtanie“, a ďalšie tri mesiace ma už Lukáš bozkával v kostole pod závojom. Prvýkrát – naozaj prvýkrát – som s ním tancovala ako nevesta. Všetko bolo nové: objatie, pohladenie, pohľad do očí. Rýchlosť, akou sme žili, bola desivo krásna.

Dnes, keď ho pozorujem, ako pobehá po byte za naším synčekom, mám v sebe pýchu aj strach. Čo by sa stalo, keby sme v ten deň nešli po topánky? Keby mu náhodou nevytŕčalo vrecko? Nebola by som dnes manželka s vlastným anjelom do domu? Je to len séria malých náhod, alebo je všetko ozaj tak dane „ve vyšších sférách“? A nie je to náhodou tak, že tie najkrajšie veci začínajú tam, kde ich nečakáme a kde by sme nad nimi možno mávli rukou? Čo myslíte, je láska vec plánov, alebo je to len malá nečakaná nehoda života?