Mama sa mi stratila pred očami: bola pri mne každý deň, a predsa ma raz prestala spoznávať

„Ty kto si? Čo tu robíš?“

Mama stála v kuchyni pri sporáku, v jednej ruke zápalky, v druhej utierku. Plyn bol pustený, ale plameň nehorel. Ten syčivý zvuk ma zobral rovno za hrdlo.

„Mami, odlož to. To som ja, Zuzana.“

Pozrela na mňa prižmúrenými očami, akoby ma chcela zaradiť do nejakej zásuvky v hlave, ktorá už dávno nefungovala.

„Nie. Zuzana je v práci.“

V tej chvíli som mala chuť sa rozplakať, ale namiesto toho som len rýchlo vypla plyn, otvorila okno a zobrala jej z ruky zápalky. Mama sa mykla.

„Nekrič na mňa,“ povedala urazene, hoci som ani nezvýšila hlas.

Takto to u nás vyzeralo posledné mesiace. Vlastne nie. Každý týždeň to bolo o trochu horšie. Najprv len zabúdala, kam položila okuliare, potom sa ma trikrát za hodinu pýtala, ktorý je deň. Potom prestala chodiť do obchodu, lebo sa raz nevedela vrátiť z potravín dve ulice od domu. Suseda Oľga ju našla pri kostole, ako plače a tvrdí, že jej niekto ukradol cestu domov.

„To je normálne v jej veku,“ hovoril môj brat Marek do telefónu z Trenčína. „Preháňaš. Však má sedemdesiatosem.“

„Normálne nie je, že nechá v chladničke žehličku a maslo dá do skrine k tanierom,“ odsekla som.

Lenže Marek prišiel raz za tri týždne na dve hodiny, priniesol jej banány a keksíky, pohladkal ju po pleci a odišiel s tým, že „musíme to nejako zvládnuť v rodine“. Krásna veta. Hlavne keď tú rodinu nakoniec predstavujete vy sama.

Bývala som s mamou v dvojizbovom byte v Nitre od rozvodu. Pôvodne to malo byť dočasné. Pomôžem jej po operácii bedra, postavím sa na nohy, niečo si nájdem. Lenže potom sa to začalo s pamäťou a mne došlo, že odtiaľto už len tak neodídem.

Skúšala som opatrovateľskú službu. Na úrade mi dali zoznam, čísla, tlačivá, potvrdenia. Všetko bolo buď plné, alebo na pár hodín týždenne. A súkromná starostlivosť? Keď mi povedali cenu, normálne sa mi zatočila hlava. Ja som robila v papiernictve na polovičný úväzok, aby som mohla byť doma. Z čoho som to mala platiť?

Mama pomoc odmietala.

„Ja nie som žiadna sprostá,“ zasyčala raz, keď som jej navrhla denný stacionár. „Mňa nikam neodložíš.“

To slovo odložíš ma pichlo priamo do hrude. Akoby som bola nevďačná dcéra, čo sa chce zbaviť vlastnej matky. Pritom som len chcela ísť aspoň raz ku kaderníčke bez toho, aby som sa bála, že po návrate nájdem otvorené dvere dokorán a mamu niekde na ulici.

Najhoršie boli večery. Takzvané západy slnka, povedala neurologička. Po piatej bola mama nepokojná, podozrievavá, niekedy až zlá.

„Kde je moja mama?“ spýtala sa ma raz úplne vážne.

Sedela som oproti nej s hrnčekom čaju v rukách a nevedela som, či mám klamať alebo plakať.

„Mami, tvoja mama tu už dávno nie je. Som tu ja.“

„Neklameš ma?“ zašepkala.

Potom sa rozplakala ako malé dieťa. A ja s ňou.

Ľudia zvonku to nevideli. Videli len staršiu pani, čo občas povie niečo pomimo. Nevideli, ako v noci vstáva a oblieka si kabát, lebo „ide do roboty do Jednoty“, hoci tam nerobila vyše tridsať rokov. Nevideli, ako schováva peniaze do kvetináča a ráno ma obviní, že som ju okradla.

„Ty mi berieš dôchodok!“ kričala na mňa pred susedou na chodbe.

Oľga sa tvárila, že nepočuje, ale počula všetko. Ja som len stála s nákupnou taškou v ruke a cítila sa ako najhorší človek na svete.

Raz som nevydržala a zavolala Markovi, nech príde.

„Ja už nevládzem,“ povedala som mu, len čo vošiel. „Normálne nevládzem.“

Mama sedela v obývačke a pozerala starú reláciu, ktorú aj tak nevnímala.

Marek si vzdychol. „A čo chceš, aby som spravil?“

„Aby si tu bol. Aspoň občas. Aby si nehovoril len múdre reči do telefónu.“

„Veď mám robotu, deti, hypotéku…“

„A ja čo mám? Ja nemám život?“

To už som kričala. Ruky sa mi triasli. Mama sa otočila od televízora a vystrašene na nás pozerala.

„Nehádajte sa, dievčatá,“ povedala ticho.

Dievčatá.

Marek sklopil oči. Prvýkrát naozaj videl, v akom je stave.

Potom prišiel ten deň, na ktorý neviem zabudnúť. Kúpala som ju, lebo sama to už nezvládala. Vždy bola hrdá žena, čistotná, upravená. A zrazu sedela vo vani drobná, krehká, so sivými vlasmi prilepenými na čelo. Keď som jej podávala uterák, chytila ma za zápästie.

„Prosím vás,“ povedala so strachom v hlase, „zavolajte moju dcéru. Ona ma bude hľadať.“

Na sekundu sa mi zastavil svet.

„Mami… veď ja som tvoja dcéra.“

Pozerala na mňa dlho. Potom sa slabo usmiala, ale nebol v tom poznávací záblesk. Len slušnosť voči cudziemu človeku.

V ten večer som sedela na zemi v kúpeľni, opretá o práčku, a plakala tak potichu, aby ma nepočula. Lebo čo je horšie ako smrť? Keď človek odchádza po kúskoch a vy pri tom stojíte, podávate mu lieky, varíte polievku, češete ho… a pritom viete, že vás už možno nevidí.

Nakoniec sa nám s Marekom podarilo vybaviť miesto v zariadení za mestom. Čakali sme dlho a aj tak to bolo drahé. Mala som výčitky. Strašné. Ale doma to už nebolo bezpečné ani pre ňu, ani pre mňa. Keď sme ju tam viezli, držala kabelku na kolenách a pýtala sa, či ideme na návštevu.

Povedala som áno. Nevládala som povedať viac.

Chodím za ňou stále. Niekedy ma chytí za ruku a povie „Zuzka“, a mne to stačí na celý týždeň. Niekedy sa len usmieva do prázdna. A ja sedím vedľa nej a rozprávam jej o počasí, o susedoch, o obyčajných veciach, akoby sa medzi nami nič nezmenilo. Hoci sa zmenilo všetko.

Povedzte mi, ako sa človek zmieri s tým, že príde o mamu ešte skôr, než odíde naozaj?
A urobila som správne, že som ju už doma neudržala, aj keď ma to bude bolieť asi celý život?